Od šiestich rokov nevidí, a predsa víťazí. Plavec David Kratochvíl prišiel pre rakovinu sietnice o zrak a hneď na svojich prvých paralympijských hrách v Paríži získal ako 16-ročný kompletnú sadu medailí. Okrem plávania zvláda ďalšie športy a hrá na gitare, klavíri, organe aj akordeóne. Rozhovor vznikol v máji a júni 2025, keď David druhýkrát po sebe vyhral anketu Ceny Českého paralympijského výboru.
Ocenenie a rok v Paríži
Ocenenie ste prevzali druhýkrát po sebe. Čo pre vás znamená?
Je to nádherná anketa a som hrdý na to, že tu môžem stáť druhýkrát za sebou, pretože je to obrovský úspech. Som rád, že ma vybrali, lebo viem, že by si to zaslúžilo veľa športovcov okolo mňa.
Máte za sebou nesmierne úspešný rok. Ako ho s odstupom času vnímate?
Bol to super rok! Rok obrovských skúseností, mediálnej pozornosti a úspechov, ktoré som si užíval prvýkrát v živote. Začalo sa to majstrovstvami Európy na Madeire, kde som vybojoval päť medailí vrátane prvého európskeho zlata, čo bolo krásne. Potom prišla paralympiáda, čo bol môj zatiaľ najväčší úspech.
Aké sú vaše spomienky na Paríž, kde ste získali kompletnú sadu medailí?
Spomienky sú nádherné! Bol tam krásny bazén, obrovská hala, akú som ešte nezažil. 17 tisíc ľudí na bazéne už asi tiež nezažijem… A samozrejme bola krásna aj paralympijská dedina. Hotel vedľa hotela, jedáleň otvorená 24 hodín denne, to bolo tiež fajn (smiech). Ale je pravda, že jediné, čo som si tam z jedla užil, bolo kura a rezance, maximálne jeden zákusok (smiech).
Hovoríte „krásny bazén, obrovská hala“, ale pritom nevidíte. Ako vnímate priestor?
Steny okolo seba cítim podľa odrazu zvuku. Napríklad keď prehovorím, spoznám, aký veľký je ten priestor. A tu som necítil vôbec nič! Pripadal som si, akoby som stál vonku, v otvorenom priestore. Hovoril som si, či je to vôbec zastrešené (smiech). To bolo šialené! Tá výška bola naozaj obrovská, nič sa tam nerozliehalo. Bolo to nádherné.
Na paralympiáde ste mohli štartovať už o tri roky skôr v Tokiu, keď ste mali 13 rokov. Prečo ste sa nominácie vzdali?
Myslel som na kolegu Míru Smrčku, ktorý mal ísť na svoju poslednú paralympiádu. Chcel som, aby si to znova užil, naposledy. Viem, že bol lepší, ja som limity splnil až rok po tom, čo mala byť paralympiáda – v roku 2020, keď však bol covid, takže sa to posunulo.
Do Paríža ste odchádzali ako majster sveta a Európy. Ako ste zvládli tlak?
Nechcel som si žiadne tlaky pripúšťať. Samozrejme som cítil, že nejaké očakávania tam sú, ale strašne mi pomohol športový psychológ, ktorý bol s nami v Paríži. Mal som s ním pár sedení, keď mi hovoril rôzne techniky a pomôcky, ktoré môžem využívať. Napríklad na zlatom polohovom preteku na 400 metrov som chytil neuveriteľné „flow“, čo býva málokedy, a bolo to super.
Prvý štart na paralympiáde a hneď zlato. Upokojilo vás to pred ďalšími pretekmi?
Určite ma to upokojilo, pretože nikto nečakal, že budem mať medailu hneď v prvom preteku. Ani ja nie. Nemal som ani ranné rozplavby, išiel som rovno plávať finále. Takže moje očakávania boli nulové. Ale ten pretek si úprimne nepamätám, pretože som do toho dal jednoducho všetko. Bol to super zážitok a určite to potom pomohlo k ďalším medailám.
Medaila z paralympiády bola váš sen. Aká je teraz vaša motivácia?
Samozrejme zlepšovať svoje časy, stále ísť na seba. Ja hovorím, že medaila, to už je jednoducho bonus. Bonus za to, že do toho dáte všetko. To hlavné je za tou medailou – tréningy, snaha, posilňovňa, psychická príprava. Takže sa chcem hlavne ďalej posúvať.
Ako pláva nevidiaci plavec
Ako a kedy ste sa dostali k plávaniu?
Kým som úplne neoslepol, ako malý som hrával hokej. To už potom nešlo, tak sme hľadali nový šport. Voľba padla na plávanie, ktoré som predtým nikdy veľmi neskúšal. Ale je to individuálny šport, kde skočím do vody a neobzerám sa na nikoho, nepotrebujem žiadneho asistenta. Iba tapéra na každej strane pri obrátkach. Takže ma na tom bavila a baví tá voľnosť, ktorú vo vode mám.
Kto je tapér a aká je jeho úloha?
U mňa sú to a vždy to budú rodičia. Na štarte a dohmate je otec a na obrátke mama. Je to človek, ktorý ma pred stenou bazéna ťukne do hlavy, ja urobím obrátku a plávam ďalší bazén. Každé ťuknutie je špecifické, takže je to dosť zložité. Rodičia ťukajú stále rovnakým spôsobom, ale líši sa vzdialenosť. Napríklad na prsia je to jedno tempo, zhruba 1,2 metra od steny, pri kraule urobím dve tempá, takže zhruba 2,5 metra.
Čím vás rodičia poklepávajú?
Urobili sme to zo skladacieho podberáka (smiech). Je to dlhá tyč, na konci ktorej je molitanová loptička obalená balónikom, aby nenasiakla vodu. Trénujeme to samozrejme aj na tréningu, každú obrátku. Je to neoddeliteľná súčasť môjho plávania.
Stalo sa vám niekedy, že ste narazili do okraja bazéna?
Občas sa to na tréningu stane, teraz už samozrejme menej. Trošku to bolí, poviem rodičom „čo robíš?“ a ideme ďalej (smiech).
Nevidíte súperov ani divákov. Vnímate o to viac atmosféru sluchom?
Všetko samozrejme vnímam, aj na tej paralympiáde som si to užíval. Sú dve možnosti – buď sa z toho stresovať a prepadnúť nervozite, alebo si to užiť a nechať sa tým poháňať. Mne to pomáha. Všetko vnímam iba sluchom, takže je to iné, ale v niečom ma to zase menej stresuje, čo môže byť výhoda.
Ako si strážite dráhu, keď nemôžete využiť zrak?
Rovinu držím podľa toho, ako to mám natrénované. A keď náhodou trafím dráhu, automaticky sa vyrovnávam. Alebo si ju „priťukávam“ lakťom, aby som nekľučkoval zo strany na stranu.
Keď nevidíte súperov, nemáte ani poňatia o vývoji preteku. Je priestor na taktiku?
Je to tak, mám hlavu nastavenú sám na seba a idem na maximum. Musím si veriť, že idem na 100 percent, byť sústredený sám na seba a vedieť, že tam nechám všetko. Žiadne správy o vývoji preteku nedostávam, nemôžem mať žiadne slúchadlá ani pomocné zariadenia.
Tréning a výživa
Ako často trénujete a koľko toho za rok naplávate?
Ty jo, to neviem! Ale bude toho dosť (smiech). Pred paralympiádou som za dva mesiace naplával skoro 400 kilometrov. Teraz plávam sedemkrát týždenne po 2 hodiny – každý deň po škole a dvakrát ešte pred ňou. Plus mám trikrát týždenne posilňovňu, niekedy aj beh.
V tréningu aj na pretekoch používate športovú výživu ENERVIT. Čo najradšej?
Úprimne, ani neviem, akú značku mám, pretože na obaly nevidím (smiech). Ale určite využívam iontové nápoje, proteínové tyčinky, energetické tyčinky, proteínový prášok, energetické gély a predpretekové doplnky alebo kofeínové nakopávače.
Šport aj bez zraku
V zime lyžujete, v lete liezete po skalách. Čo k tomu potrebujete?
Väčšinou mám asistenta, alebo skôr sprievodcu, čo býva najčastejšie môj otec. S ním lyžujem, jazdíme na tandemovom bicykli, liezeme po skalách… Keď liezeme ferraty, asi by som ani nikoho nepotreboval, pretože ma vedie lano a ja si len nahmatávam kliny a skoby. Otec je ale podo mnou, aby mi poradil, keď som na previse, aby som dlho nehľadal nohou, kde niečo je.
O prvé oko ste prišli ako ročný a pol, o druhé v šiestich rokoch. Čo si z toho obdobia vybavíte?
Pamätám si veľa. Napríklad tváre mi už robia problém, ale pár základných vecí si pamätám, napríklad všetky farby. Keď mi dnes niekto povie, ako vyzerá nejaký priestor, automaticky mám v hlave predstavu, ako to je. Aj keď niekade idem, v hlave sa mi rysuje vnem, ako to vyzerá okolo mňa.
Je pre vás výhodou, že ste do šiestich rokov videli?
Stopercentne. Je to obrovská výhoda, pretože viem, ako čo vyzerá. Môžem si vybaviť farby, predmety. Mám to lepšie ako nevidiaci od narodenia.